Posledný rozhovor s Kurtom Cobainom
Vieš dlho nás nemohlo ani napadnúť, že by sme hrali pre tak veľké množstvo ľudí. Arény boli pre nás čímsi hrôzostrašným, ale iné riešenie sa nám proste nenaskytovalo. No a faktom zostáva, že človek si časom zvykne na všetko. Povedzme pokiaľ niekto neznáša papriku, ale chce sa obohatiť vitamínom C, musíš sa premôcť a svoj žalúdok podráždiť. Nakoniec si na všetko tak zvykneš, že to už berieš ako príjemnú samozrejmosť. Nič iného nám neostávalo už len preto, že pri klubových vystúpeniach by príležitostne mohlo dôjsť k zbytočným incidentom napríklad v niektorom meste by zostalo pred klubom stáť dajme tomu desať tisíc ľudí, ktorý sa nedostali do vnútra. Považovali by nás za idiotov. Vyzeralolo by to, ako by sme im bránili sa na nás pozerať.
Aké máte na tomto turné podmienky?
Irwin, je to naše prvé turné, na ktorom nás prevážajú luxusné autobusy. Do šatní nám nosia všetko možné, čo hrdlo ráči... Minerálku, limonády, jedlo, ovocie, koľko chceme. Kedysi sme v kluboch takéto veci nemali. Nemusíme už žobrať od manažéra turné o nejaké drobné, aby sme si mohli odskočiť na jeden hamburger k McDonaldovi. Vieš, vtedy som si s tím nelámal hlavu, veď som žil vo svete umelcov trpiacich hladom. Nešlo o nejakú umelú rolu. Mal som pocit, že to tak má byť a že je to správne. Ale teraz mi vyložene príde vhod pracovať za lepších podmienok, čo nám umožňuje podávať na koncertoch kvalitnejšie výkony. A naviac odkedy som začal jazdiť na turné hrávali sme výhradne v kluboch. No a tých zase nie je veľa, tak niekedy sme sa ocitli na niektorom mieste i tri-krát. Za čas to človeka začne otravovať a i hranie sa mu zdá príliš fádne. Nehovoriac o tom, že v kluboch je tak začmudený vzduch a tak to tam páchne pivom, že sa tam nedá ani dýchať. Nebolo to tak jednoduché presedlať na štadióny. Keď sa z Nevermindu stal obrovský úspech, nevedel som, čo podniknúť. Presedel som doma celé hodiny a pokúšal sa s tím vyrovnať. Bol to proste osud. Na tieto zmeny som sa prichystal citovo a telesne. Dnes sa v tom už milujem. Môžem hrať na perfektnú aparatúru a môžem baviť množstvo ľudí.
Ako si sa zmieril s tím, že už nehráš výhradne pre fanúšikov Nirvany, ale pre milióny ľudí, ktorý vás milujú kvôli súčasnému módnemu trendu?
Ešte som o tom nikdy nepremýšľal. Chápem, existuje plno rozhovorov, ktoré ma po tejto stránke ukazujú v inom svetle, ale pre mňa je podstatné len to, aby na koncert prišlo čo najmenej tých, ktorý by mohli niečo pokaziť alebo niekoho ohrozovať.
Stal si sa z jedného dňa na druhý slávnou osobnosťou. Mohol by si nám prezradiť, aké skúsenosti si v súvislosti s úspechom získal?
Asi najdôležitejšie je, že som pochopil, že sa nikdy nenaučím komunikovať a chovať sa tak , aby to vyhovovalo ostatným. Mnoho ľudí to chápe, ale stále je dosť takých, ktorý nie sú schopný porozumieť tomu, prečo robím to, čo robím. Nejaký čas som sa snažil dokázať svoje hodnoty, ale urobil som toľko zla, až ma to nakoniec prestalo baviť.
Zdá sa, že so všelijakými kritikami a povesťami, tikajúcich sa tvojej osoby vyrovnávaš ťažko. Vadí ti, že sa o teba stále ktosi zaujíma?
Najhoršie na tom všetkom je, že má človek pri tom pocit, ako keby všetko robil zle a tím druhým sa nedokázal poďakovať. Je však možné, že to platí len pre moju osobu. Ale i tak je dobré, keď človeka kritizujú. Nikto nemá rád, keď si sadnú práve na neho. Ja však nemám na výber... Musím sa s touto situáciou zmieriť.
Hovorí sa, že nedokážeš odolať drogám a z času na čas siahneš po heroíne?
Po našom poslednom turné som prežíval ťažké obdobie. Uchýlil som sa so svojou ženou Courtney do ústrania a snažil sa vyriešiť všetky svoje problémy. Tu samotu som skrátka potreboval. Je mi jasné, že to, čo teraz poviem vyznie ako propagácia drog, ale musím sa priznať, že som toho obdobia nikdy neľutoval. Prirodzene, mrzí ma, že som narkoman, ale cítil som potrebu odreagovať sa. Musel som si všetko nechať prejsť hlavou.
Narodila sa ti dcéra Frances Bean. Zmenilo tvoje otcovstvo a ovplyvnilo ťa to ako hudobného skladateľa?
Síce som nenapísal ani jednu novú skladbu nemôžem povedať, že som sa zmenil po hudobnej stránke. Určite ma dcéra výrazne ovplyvnila. Stále trpím chronickými depresiami, alebo sa nachádzam v neobyčajnom pesimistickom rozpoložení. Väčšinu dňa som mal zlú náladu. Teraz stačí, aby som s Frances strávil desať minút a je zo mňa iný človek som šťastný.
Pocítil si niekedy onú zodpovednosť, že to drobné stvorenie od teba bude čakať, že mu budeš oporou ako tebe tvoji rodičia. Nebál si sa tejto zodpovednosti?
Možno zo začiatku. Vtedy, keď som zistil, že Courtney je tehotná. Ale neskôr za tie mesiace oddychu som mal dosť času celú vec zvážiť a vžiť sa do nej, ako budem postupovať pri riešení problémov týkajúcich sa výchovy. Rozhodol som sa, že ju nebudem vychovávať tak, aby musela brať za svoje moje alternatívne myslenie a preberať môj životný štýl. Bude predsa žiť v našej blízkosti, čo prirodzene ovplyvní jej konanie. Nikdy ju, ale nebudem k ničomu nútiť. Túžim po tom aby sme spolu dobre vychádzali. Keď sa rozhodne ísť s najnovšou módou a nebude chcieť nosiť šaty, čo nosíme teraz my nech sa oblieka ako bude chcieť ona. Nebudem jej v tom brániť. Vieš väčšia časť detí sa musí stretávať s množstvom problémov. Podľa mňa sa prevažná väčšina rodičov snaží vychovať svoje deti k dospelosti príliš zbrklo. Je to vlastne jediná sporná otázka, ktorá mi v súvislosti s mojimi rodičmi vadila. Bolo mi ešte iba pätnásť a už do mňa od rána do večera hučali, aby som si našiel nejakú prácu u McDonalda alebo na benzínovej pumpe. Mysleli si, že sa zo mňa stane tulák, lebo ma nebavili veci, o ktoré by sa malo zaujímať každé normálne dieťa. Moja dcéra takéto problémy mať nesmie. Uvedomujem si, že som svojich rodičov obviňoval z niečoho za čo nemohli. Moja mama bola vzorná celé moje detstvo, ale potom, čo som sa stal neudržateľným sa ani ona nedokázala prispôsobiť. Pochádzala z inej doby a z iného prostredia, ktoré som nemohol pochopiť zasa ja. Pri tom celý svoj život obetovala rodine a dnes sa za ňu každý večer pomodlím.
Chceš tím povedať, že si optimistickejší ako predtým?
Pripadá mi, že sa teraz dianie uberá nádejnejším smerom. Príde mi vhod, keď sa po koncerte vraciam k autobusu a čaká tam na mňa tridsať chlapcov, ktorý sa chcú so mnou porozprávať. Sú to fakt nevinné a úprimné stvorenia. Vieš, nikdy som nechcel byť rockovou hviezdou. Našou snahou bolo dokázať, že i rockový muzikanti sú len ľudia. Chceli sme ukázať, že rock 'n' rollový mýtus nieje pravdivý. Poteší ma, keď sa môžem s týmito chlapcami pobaviť. Proste prídu a poďakujú mi, že sme im zahrali.
Takže ako starneš tvoj pesimizmus sa vytráca?
Áno myslím, že áno. Nemá to ale príliš veľký význam, lebo ma vždy naplňovali obavy a strach.
Zároveň som si ale všimol, že ti stúpla sebadôvera. Je podľa teba možné, aby sebadôvera priniesla človeku i väčšiu radosť a sebavedomie?
Za rastúcu sebaistotu vďačím práve tím chlapcom, čo chodia na naše koncerty. Keď človek predá desať miliónov nosičov, donúti ho to sa zamyslieť, či ho zbožňuje toľko ľudí. Odpoveď znie nie. Lebo desaťmiliónový predaj je iba výsledkom módnej vlny. Z toho počtu majú kapelu radi asi len dva milióny ľudí. I tak je to podstatne viac, s čím sme počítali, pretože sme si mysleli, že našu hudbu nepochopí ani stovka ľudí.